Klenot v suteréne Rosenfeldovho paláca
Pred návštevou knihárskej dielne Lidy Mlichovej v Žiline sme síce očakávali mnohé, no zážitok, aký z nášho stretnutia vyplynul, sa dá ťažko opísať jednou vetou. Samotná Lida Mlichová, knihárka, ktorá si nerada pripisuje prívlastok umelkyňa, ňou nielen z nášho pohľadu zaručene je. Navštívili sme priestor, ktorý dýcha umením, históriou a hlavne obrovským duchom človeka. Predstavujeme vám Knihársku dielňu Lidy Mlichovej.
Pri vstupe do vašej dielne prechádzame priestormi Rosenfeldovho paláca a ocitáme sa v jeho suteréne. Iný priestor pre knihársku dielňu týchto kvalít si snáď ani neviem predstaviť.
Musím povedať, že toto je už nový priestor. Na predošlom mieste sme pôsobili 23 rokov a poviem vám, že to bol pán priestor, situovaný v starom meštianskom dome s drevenými podlahami, kamennými múrmi a klenbami. Do neho chodil ešte i môj otec a ja som dlhé obdobie žila s pocitom, že pre našu dielňu lepší priestor ani neexistuje. Ako to však býva, človek je nútený urobiť isté kroky nielen z vlastnej vôle, a tak sme sa museli presťahovať. Všetko to, čo vidíte okolo seba, papier, kov, koža, to nemôže zostať iba tak ležať niekde vo vlhkej garáži a čakať, kým nájdeme vhodnú náhradu.
Súčasný zrekonštruovaný priestor v suteréne Rosenfeldovho paláca mi ponúklo mesto Žilina a ja som bola nadšená. Samozrejme, bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie, pretože opustenie starých priestorov bolo vzdávanie sa spomienok, ktoré boli pre mňa veľmi osobné. Návštevy, ľudia, ktorí chodili za mojím otcom, atmosféra a celé žitie knihárskej dielne zostalo tam. Ale každý koniec je začiatok niečoho nového a ja som mestu vďačná, že si môžem užívať tento priestor. Často sa vraciam do spomienok, otvorím knihy, obaly a tým sa vnáram do dejín knihárskeho remesla v Československu. A zrazu to cítim, tú atmosféru, toho ducha, ktorého som sa tak dlho nechcela vzdať a predsa tu je stále s nami.
Vieme, že váš otec bol významnou osobnosťou slovenskej i českej knihárskej umeleckej tvorby, vy ste sa priznali, že na neho spomínate veľmi často. Kým bol váš otec pre vás a kým bol pre umeleckú, ale i laickú verejnosť?
Môj otec prišiel ako vyučený knihár z Vyškova do Žiliny v roku 1928, keď mal 22 rokov, kde mal jeho strýko knihársku dielňu. V tom čase mal už absolvovaný kurz ručného zlatenia v Brne a bol veľmi dobre pripraveným remeselníkom, od ktorého sa následne učili mnohí. Viem, že často o ňom hovorím, ale takmer do svojich 90 rokov chodil aktívne do dielne a tvoril. Ale rovnako by som mohla spomínať i na profesora Jindřicha Svobodu, pána Hodného staršieho a celú plejádu ľudí z Moravy a Čiech, ktorí sa v období na začiatku 20. storočia družili, obosielali trienále umeleckej knižnej väzby, čím stavali základy tohto remesla na Slovensku i v Čechách. S nimi vyrastala i nová generácia ľudí, ktorí sa k nim chodili učiť knihárskemu remeslu, ale objavovali sa i ľudia z iných umeleckých sfér.
Mnohí z nich, ktorí následne vstúpili do literárneho umenia, si ako študenti dávali viazať knihy môjmu otcovi. Jeho dielňa fungovala pre všetkých, pretože iba Ján Vrtílek, konečne vyslovím jeho meno, iba on to vedel. Ľubo Feldek mi pri našom stretnutí povedal: „A vieš ty, že ja mám doma plnú škatuľu kníh, ktoré mi ako študentovi viazal tvoj otec?“ To sú také milé čriepky, ktoré sa časom objavujú a veľmi ma tešia.
Otec si často nosil prácu domov, najmä tú „fajnovejšiu“, ako ručné zlatenie či máčanie papierov. Predstavte si, že sme boli 6-členná rodina, bývali sme v jednoizbovom byte a i tu sa našiel priestor pre jeho prácu. Doteraz obdivujem moju maminku, ktorá to s plným pochopením dokázala zvládnuť. Otec bol síce správne tvrdohlavý, ale to nikdy nenarážalo na odpor mojej mamy. Doma sme nikdy nemali hádky, práve naopak, mama bola podporným elementom, bez ktorého sa otec nikdy nikam nepohol. Všade chodili spolu.
Ich pokora a pracovitosť vyplývali z viery, ktorú mali pevne v sebe vloženú, čo vnímam ako mimoriadny dar. Maminka tolerovala otcovu prácu, náročnú na čas i na priestor, keďže máčané papiere sa museli sušiť a vešať, čím sa zmenšoval už beztak malý priestor jednoizbového bytu. A aby toho nebolo málo, i u nás doma sa vystriedalo mnoho aj známych ľudí, ako napríklad Vincent Hložník. Spoločná vízia ich spájala s mojím otcom.
Pri pôsobení tohto krásneho remesla v tak malom priestore bolo priam nemožné, aby vás jeho vplyv obišiel. Zrejme ste boli predurčená byť knihárkou už odmalička. Vnímate to tak i vy?
Keďže som celý život žila v tomto prostredí, nerobila som nikdy nič iné, a preto si myslím, že šanca, že sa stanem niekým iným ako knihárkou, bola minimálna. Otec možno očakával, že v jeho šľapajach bude pokračovať môj brat, ale tomu učarovala architektúra. Ja som sa otcovi vždy plietla popod nohy a bola som tam až do 18. roku života.
