Kvalitná tlačovina je štandardom. Úspešných odlíši to, ako efektívne ju vedia vyrobiť.
Ing. Martin Prouza, MBA
Narodený v roku 1969 vo Vrchlabí. Vyštudoval profesiu sadzača v Rumburku, na Technickej univerzite v Liberci konštruktéra tlačových strojov a neskôr získal titul MBA. Od roku 2010 je konateľom českej pobočky spoločnosti Heidelberg, celosvetového dodávateľa polygrafických technológií a služieb. Od apríla 2017 prevzal funkciu konateľa slovenského zastúpenia Heidelberg Slovensko, s.r.o., kde pracuje 18 ľudí s ročnými tržbami viac ako 7 mil. eur. Popri Slovensku má zodpovednosť za riadenie firmy v Českej republike, kde pracuje pre Heidelberg 40 pracovníkov s ročným obratom 23 mil. eur.
Heidelberg nie je potrebné predstavovať. Vo svete polygrafie existuje len málo technológií a služieb, ktoré by vo svojom portfóliu tento svetový ofsetový líder nemal. V Heidelbergu, aj napriek jeho pozícii na trhu, nečakajte žiadne sklenené paláce a kožené kreslá. Naopak – neformálne prostredie, kde si všetci tykajú.
Na zápästí vidím športové hodinky. Ktorým športom vyvažujete pracovný stres?
Behanie mi umožňuje začať deň s čistou hlavou. Našťastie máme kancelárie blízko viacerých parkov, takže ráno
pred prácou si utriedim myšlienky a vyvetrám hlavu. A pomáha mi to aj – paradoxne – nabrať energiu na celý deň.
Čo vás priviedlo k polygrafii? Začali ste na strednej polygrafickej škole…
To je jednoduché, môj pracovný osud určil starý otec. Keď sa rozhodovalo, čo budem robiť, odporúčal mi, aby som bol sadzačom. Jeho argumentom bolo, že letáky sa tlačili aj za vojny, takže budem mať prácu v každej situácii (smiech).
… ale vtedy nemohol vziať do úvahy súčasnú úroveň digitalizácie sveta…
No, to nemohol. Uvažoval, že keď to 500 rokov fungovalo, tak to tak bude aj počas môjho života. A tak som sa ocitol na polygrafickej škole v Rumburku, kde som začal študovať ručnú sadzbu. Po skončení školy som nastúpil do práce preto, aby som sa pozeral, ako ručná sadzba končí a vysypávajú sa z nej škatule plné tlačových znakov.
Takže ste sa k manuálnej sadzbe fakticky nedostali?
Stredná škola v Rumburku bola učilišťom s maturitou, takže mám učňovský list z ručnej sadzby. Pre jeho získanie som musel v rámci skúšky preukázať, že viem vysádzať tabuľku, pripraviť linoryt. Ale čo bolo najlepšie – bavilo ma to.
Malo to aj svoje tienisté stránky. Namiesto dvoch mesiacov prázdnin sme mali iba jeden, a ten druhý sme museli stráviť na praxi. Tak som chodieval do provinčnej malej tlačiarne, kde sa veru nerobilo žiadne veľké umenie, viac-menej tlačili len svadobné oznámenia alebo parte (smiech). Občas sa nám pošťastil plagát či tabuľka. Tak som si to sám vysádzal, vytlačil aj zabalil. Zároveň som si povedal, že tam nikdy nechcem skončiť.
… ale väčšinou zostávali študenti po praxi tam, kde praxovali. Zrejme to pre vás nebola ideálna situácia?
Ja som chcel ísť pracovať do Severografie Červený Kostelec, n. p., pretože to už bolo profesionálnejšie miesto, kde robili s ofsetom a mali lepšie zákazky. Vtedy ma prijali na oddelenie s názvom Fotosadzba. Už v tej dobe k nám chodili servisovať stroje inžinieri z Heidelbergu, ktorých som považoval za profíkov – a vedel som, že keď to chcem niekde dotiahnuť, musím si dorobiť vysokú. Bol to pre mňa silný impulz.
