Mýty v manažmente – 26. časť: Mýtus o výkonnosti workoholikov

Začneme trocha netradične.

Cisár František Jozef I. bol – podľa dostupných prameňov – veľmi pracovitý. Vstával o štvrtej ráno a pracovať začínal o piatej. Prispôsobiť sa musela nie len jeho suita, ale i všetci ľudia mocnárstva – veď až do roku 1990 bol nástup do práce pre ľudí o šiestej. Čo však František Jozef touto pracovitosťou dokázal? Z historického hľadiska iba veľmi problematické výsledky: Krutá prehra v Prusko – rakúskej vojne, strata Lombardie a Benátska, Rakúsko-uhorské vyrovnanie  a v konečnom dôsledku rozpad monarchie. Podľa jeho  výsledkov, to vyzerá tak, že vysoká miera pracovitosti nie je zárukou výkonnosti ani úspešnosti.

Nepoučení minulosťou si i dnes mnohí ľudia spájajú pracovitosť s výkonnosťou:

“Čím dlhšie budeš pracovať, tým viac kvalitnej práce odvedieš.”

“Ak si o hodinu privstanem, budem mať na prácu k dispozícii 25 hodín.”

(A. Dubček).

Workoholizmus

Workoholizmus – ako sa dnes závislosti na práci hovorí – je termín pomerne nový. Ešte v Slovníku cudzích slov z roku 1986 sa o ňom nič nehovorí. V zmysle nových poznatkov je však potrebné pripomenúť, že workoholizmus je závislosť ako každá iná – na alkohole, či drogách… Jeho príčiny sú v osobnosti workoholika – buď ide o emočné dôvody – napr. enormný strach o prácu vedie k nutkavej pracovnej aktivite od svitu až do mrku, extrémny pedantizmus, snaha potvrdiť si vlastnú cenu tým, že robím viac ako ostatní, predstava, že musím robiť viac ako ostatní, lebo … (doplňte iný dôvod), infantilne závislí ľudia na autorite chcú takto získať ocenenie a pod.

Od workoholika je treba odlíšiť pracovníka, ktorý považuje svoju prácu za koníčka – venuje jej síce veľa času, ale nezanedbáva rekreačné aktivity, ani rodinu či priateľov = pracant, výkonný zamestnanec.

Workoholik je presvedčený, že množstvo času, ktoré venuje práci je priamo úmerné jeho výkonu. Lenže – našťastie – ľudská psyché sa nenechá oklamať.

Zákonitosti koncentrácie pozornosti sú dávno známe: na jednorazovú činnosť sa môžeme koncentrovať max. 50 min., na dlhodobú max. 6 hodín – ale to si musíme robiť prestávky. Ak sa teda niekto domnieva, že za 12 hodín práce jej urobí viac ako za 8 hodín, je na veľkom omyle. Pozornosť aj výkonnosť zákonite klesá.

Nešťastím je, že na workoholikovi – pokiaľ je v riadiacej pozícii – sú závislí aj jeho podriadení.

V rokoch 1995 – 2003 pri manažérskych výcvikoch pre jednu renomovanú medzinárodnú firmu – výcvik trval do 18-tej hodiny. Jeho účastníci však nešli automaticky domov, ale išli ešte do práce: veď tam šéf ešte je. Neskonalá tragédia.

Workoholik verzus výkonný pracovník

Psychológ Julian Gordon poukázal na rozdiely medzi štýlom práce workoholika a výkonného pracovníka:
•  Výkonný pracovník pracuje, workoholik je prepracovaný. Výkonný „pracant“ sa zaujíma o výsledky, workoholik o činnosť ako takú. Ak nie je zaneprázdnený, cíti sa neistý a má pocity viny.
•  Pracant vie, kedy treba skončiť, workoholik „nikdy nemá dosť“.
•  Výkonný má jasne definované, čo je úspešná práca. Workoholik „nikdy nemá dosť“, často od nich počuť, že „nestíhajú“, aby ukázali, akí sú dôležití – nemajú dosť času, dosť podpory.
•  Výkonný vie, kedy má „pridať“. Workoholik ide stále „na plný plyn“.
•  Výkonní pracanti poznajú svoju hodnotu, workoholici ju odvodzujú od hodnotenia ostatných. Workoholik potrebuje spätnú väzbu od druhých ľudí, závisí na nej a myslí si, že dobré body získa len extrémnou pracovitosťou.
•  Výkonní ľudia sú proaktívni, workoholici reaktívni.
•  Výkonný človek pracuje plánovite, a preto vie, kedy je práca urobená. Workoholik sa dáva „unášať prúdom času“, pretože si nevie predstaviť, že niečo odloží na neskôr.
•  Výkonní si zakladajú na výsledkoch, workoholici na pracovitosti.

Naši predkovia hovorievali: je čas na prácu, čas na starostlivosť o rodinu a záujmy a čas na odpočinok.

Súčasní workoholici na tieto zásady kašlú – trpí tým ich rodina, osobný život i osobnostný rozvoj.

Okľukou sa vraciame k začiatku: nepracujte zbytočne veľa, pracujte efektívne, na základe svojich osobných dispozícií a uváženého riadenia času.

Ako z toho von?

Nastaviť výkonovú atmosféru, kedy budú zamestnanci  hodnotení na základe výstupov, nie na základe vstupov, na základe prejavovaného úsilia. Určite pomôže aj vhodný sociálny program, ktorý podporuje aktívne trávenie voľného času. Základom zostáva dobrá vnútrofiremná komunikácia, kedy ľudia vedia, čo sa od nich očakáva, kam firma smeruje a akú má budúcnosť.

Pretože príčinou workoholizmu môže byť aj úzkostná emocionalita zamestnanca, nie je racionálne, vhodné, slušné ani morálne zámerne zvyšovať mieru existenčnej neistoty u zamestnancov. Takéto aktivity manažéra spustia kompenzačné správanie na vtieranie sa do priazne šéfa, kedy okrem donášania, sa môže vyskytnúť u ustráchanejších jedincov aj neurotické workoholické ponorenie sa do práce.

Veľmi vhodnou manažérskou technikou je venovať čas hodnotiacim rozhovorom, čo je príležitosť pre budovanie dôvery, nastavovanie latky výkonu a poskytovanie spätnej väzby o výkone.

Poslednou je vzor – manažér by mal byť ozaj manažérom so všetkým, čo k tomu patrí: určite by nemal vyžadovať  prítomnosť v práci „do noci“ (viď vyššie), mal by byť vzorom  v organizácii práce a nie v organizačnej improvizácii.

PhDr. Mojmír Kališ., PhD.
PhDr. Juraj Martínek

KTO JE Mojmír Kališ?

PhDr. Mojmír Kališ pôsobí v oblasti manažmentu a poradenstva v riadení vyše 20 rokov. Skúsenosti z práce na rôznych manažérskych postoch v štátnej správe, bankovníctve a naposledy v ťažobnej spoločnosti spája s poznaním teórie, do ktorej prispieva aj vlastným výskumom. Spojenie praxe, teoretických vedomostí a vlastného výskumu mu umožňuje vytvárať na mieru šité riešenia vychádzajúce z potrieb firmy. Je známy výrokom: „Teóriu treba prispôsobiť podniku, nie podnik teórii.“

Je špecialista na problematiku riadenia tímov, strategického   manažmentu, strategickej personalistiky, riskmanažmentu v personalistike. V súčasnosti sa orientuje na problematiku inovácií a ich zavádzania do praxe z pohľadu ľudského činiteľa.

Je autorom viacerých tréningových programov komplexného rozvoja manažmentu, špeciálne v problematike zvyšovania výkonnosti pracovných tímov a rozvoja ich tvorivého potenciálu, a autorom viacerých článkov v ekonomickej aj odbornej tlači.

KTO JE Juraj Martínek

Psychológ, tréner manažérskych zručností a jeden z prvých lektorov vzdelávania dospelých na Slovensku. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a kvalifikáciu si postupne dopĺňal účasťou na kurzoch a prípravách v Československu, Holandsku a Veľkej Británii. Prakticky celý profesionálny život pracoval v riadiacich pozíciách, bol dlhoročným riaditeľom zamestnaneckého odboru v Slovnafte a viceprezidentom Združenia pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov. V súčasnosti pracuje ako lektor a tréner v oblasti  rozvoja sociálnopsychologických zručností a je autorom či spoluautorom množstva výcvikových kurzov.