Edície 2016

Škola, základ života

Tridsať rokov v polygrafickom školstve

Stretnutie s Ing. Romanom Šípom, riaditeľom Strednej odbornej školy polygrafickej v Bratislave, sa nám podarilo uskutočniť až na druhýkrát. A nie v Bratislave, ale v Častej Papierničke, po skončení zasadania Valného zhromaždenia Zväzu polygrafie na Slovensku, kde je členom výkonného výboru a na ktoré prišiel neskôr. Ešte predtým totiž mal stretnutie s výchovnými poradcami na základných školách v Trnave, kde prezentoval svoju školu a bojoval za jej budúcich žiakov.

Ing. Roman Šíp:

Pedagógov som mal vždy v úcte a pravdu povediac, stále nosím v pamäti niekoľko mien, ktoré sú s mojimi rokmi štúdia navždy spojené. Už od základky. Boli a zostanú pre mňa vždy poslami vzdelania a poznania. A keď som dospel, mnohí sa mi stali priateľmi na celý život. Chvíľu som aj ja poškuľoval po pedagogickej profesii, máme to v rodine, ale vzťah k novinárčine napokon zvíťazil.

Trochu histórie pre pochopenie súvislostí?

RŠ: Po roku 1989 sa odborné polygrafické školstvo ocitlo v pozícii nechceného dieťaťa. Dovtedy fungujúce duálne vzdelávanie, ku ktorému sa teraz opäť chceme vrátiť a ktoré stále funguje vo vyspelom svete, bolo pevne zviazané s veľkými polygrafickými podnikmi. Tie si pripravovali nielen svojich budúcich zamestnancov, ale aj zamestnancov pre iné polygrafické podniky a inštitúcie v odvetví. Polygrafia, hlavne veľké tlačiarne, však prešli procesom privatizácie a noví majitelia nadobudli pocit, že zamestnancov majú dosť a načo financovať ešte aj odborné školstvo?

O to nech sa postará štát. Stalo sa a novo vzniknuté VÚC dostali do svojej kompetencie aj túto oblasť. Stratila sa kontinuita a úzka prepojenosť teórie s prudko rastúcou technologickou a výrobnou bázou podnikov a z toho plynúcimi požiadavkami na nových absolventov škôl.

Roky ubiehali…

Ing. Roman Šíp, riaditeľ Strednej odbornej školy polygrafickej v Bratislave

RŠ: V nasledujúcich rokoch postupne odchádzali generácie špičkových odborníkov a odborné školstvo neposkytovalo na pracovný trh žiadaný profil absolventa. Mnohí šikovní odborníci sa sami pustili do dobrodružstva viac-menej rodinného podnikania v polygrafii. Nedostatok a odliv skúsených majstrov polygrafie v druhej etape spôsobil dve veci. Firmy si začali dobrých odborníkov vzájomne kradnúť, alebo sa snažili, hlavne tie veľké, vybudovať vlastný vzdelávací systém. Netreba zabudnúť, že do školského polygrafického koláča, hlavne v prípade novovznikajúcich lukratívnych učebných odborov sa pustili, ako do výhodného biznisu, aj privátne vzdelávacie inštitúcie. A vtedy sme dospeli do bodu, keď začal systém prípravy a vzdelávania polygrafických odborníkov kolabovať.

Už tridsať rokov ste v polygrafii, aká je vaša osobná skúsenosť?

RŠ: Keď som ja začínal študovať vo vtedajšom Odbornom učilišti polygrafických závodov za sadzača (1977 – 1981), profesia polygraf mala veľmi dobré renomé. Vtedy naplno fungovalo duálne vzdelávanie. Hoci škola patrila pod Polygrafické závody v Rači, ja som študoval vo farbách tlačiarenského kombinátu Pravda. Tam som aj absolvoval poctivú prax. Chemicko – technologickú fakultu SVŠT som vyštudoval u vtedajšieho docenta Michala Čeppana, dnešného profesora, zástupcu riaditeľa ústavu a vedúceho oddelenia polygrafie a aplikovanej fotochémie. Po skončení vysokej školy som sa v roku 1986 vrátil do učilišťa, už ako učiteľ odborných predmetov. Následne som bol vedúcim polygrafickej výroby na škole. Je teda pravda, že pracujem v polygrafii už tridsať rokov, ale k tomu ešte treba prirátať roky štúdia na strednej a vysokej škole v tomto odbore.

“Ani predtým a ani dnes to učitelia nemajú ľahké. Dokonca by som povedal, že dnes to majú o čosi zložitejšie. A ešte zložitejšie je to v oblasti odborného polygrafického školstva na Slovensku.”

V roku 2014 som prevzal po kolegovi Ing. Ladislavovi Kováčovi riaditeľskú stoličku. Jeho zásluhou škola úspešne prekonala obdobie turbulentného vývoja po roku 1989. On položil základy jej budúceho úspešného pôsobenia. Veľa som sa od neho naučil, ale život neustále prináša nové problémy.

Trochu som sa poobzeral v analytikách ministerstva školstva a to už v roku 2010 konštatovalo, že okrem pozitív máme aj svoje problémové oblasti v strednom odbornom školstve, vrátane polygrafie:

• Nedostatok informácií o požiadavkách trhu práce a jeho perspektívnych potrebách.

• Malý záujem podnikateľskej a zamestnávateľskej sféry o vzdelávanie a prípravu budúcich zamestnancov. Z tohto dôvodu inovácie vzdelávacích programov pripravujú zväčša len školy. Zamestnávateľská a podnikateľská sféra sa obmedzuje iba na prípravu stanovísk k navrhnutým programom.

• Nedostatočné prepojenie teoretického vzdelávania s praktickým využitím vedomostí a zručností, pre nedostatok cvičných pracovísk pre praktickú výučbu žiakov. Tento problém má riešiť nový zákon o  duálnom vzdelávaní, ale v odvetví polygrafie sa zatiaľ (rok 2016) ukazuje, že je z rôznych dôvodov akosi neúčinný.

• Odchod odborníkov (učiteľov) na iné, lukratívne pracoviská.

• Prudký, nekoordinovaný a nedostatočne regulovaný nárast počtu škôl s atraktívnymi študijnými odbormi, v dôsledku čoho vznikla neracionálna sieť SOŠ a vzrástol počet nezamestnaných absolventov.

• A ďalšie.

RŠ: Stav sa príliš nezmenil. Žiaľ.

Tak napríklad už roky diskutujeme na tému, že slovenská,ale i česká polygrafia by potrebovali kvalitné dáta na zmapovanie situácie na pracovnom trhu a v celej polygrafii. Osobne si myslím, že je veľkou chybou, že takáto nezávislá štatistika tu už nie je dávno. A to nie je len chyba ministerstva. Je to téma i pre váš a náš časopis (PrintProgress).

Na trhu je neustály pohyb. Klesajú náklady tlačených médií, čosi sa deje v oblasti knižnej výroby. Všetci vydavatelia odbornej literatúry majú problémy – len čo sa publikácia objaví na knižnom pulte, už na druhý deň je kompletne zoskenovaná a na internete dostupná zadarmo. Sklady sa plnia nepredanými knihami. Trvale klesajú náklady tlačových médií! Aká je potom budúcnosť polygrafickej výroby?

Chýbajú nám kvalitné dáta a analýzy trhového prostredia a samotnej polygrafie, ako aj odpovede na otázku, čo bude ďalej. Sme veľmi malá ekonomika (odhaduje sa, že v oblasti polygrafie pracuje okolo 4 000 zamestnancov, reálne počty opäť nepoznáme) a taká ekonomika je mimoriadne citlivá a zraniteľná.

Teraz sa aktuálne hovorí o financovaní školstva. Samozrejme, že ani platy pedagógov a nepedagogických pracovníkov nie sú dostatočné. Ale najväčší problém vidím v nedostatočnom finančnom zabezpečení moderného materiálno-technického zabezpečenia pedagogického procesu.

My sme to už dávnejšie riešili vytvorením vlastnej polygrafickej výroby, čo nám čiastočne vykrýva tento deficit. Ale výsledkom je, že takto zakúpené vybavenie sa následne stáva majetkom zriaďovateľa (VÚC). Inými slovami suplujeme štát, lebo inak by sme asi ťažko uspeli, keby mali naši študenti praxovať na strojoch a zariadeniach z polovice minulého storočia. Ja osobne práve tento stav považujem za veľký problém.

Škola má dnes 350 žiakov, 40 pedagógov a 78 nepedagogických pracovníkov, z ktorých je 8 v polygrafickej výrobe. To už je slušná firma. Ako riaditeľ a teda vrcholový manažér, na čo kladiete dôraz?

RŠ: Aby ten orchester ladil.☺

Naša škola je veľmi zložitý organizmus s mnohými činnosťami a procesmi. Vo vnútri i navonok. To je takpovediac povinná jazda každého riaditeľa.

Často však musíme suplovať aj povinnosti niekoho iného v systéme polygrafie. Chodíme po Slovensku a prezentujeme na základných školách (prostredníctvom výchovných poradcov alebo priamo) podmienky a atraktívnosť štúdia  u nás. Normálne by však bolo, keby do školy prišli personálni pracovníci polygrafickej firmy v regióne a povedali: „Viete, my budeme potrebovať vo firme takéhoto odborníka – napr. operátora digitálnej tlače. Dajte nám typy, my sa s tými kandidátmi porozprávame. Máme pre nich pripravené nejaké benefity a potrebujeme, aby išli študovať do Bratislavy na SOŠ polygrafickú. Praxovať budú u nás. Po jej skončení im garantujeme okamžitý nástup v našej firme.“ To by bolo normálne. Ale tak to nefunguje.

Propagácia školy je dnes nedeliteľnou súčasťou manažérskej práce riaditeľa. Za budúcimi žiakmi treba jednoducho chodiť. Bol som v Trnave a rozdal som tam plné auto plagátov. O škole vedia a majú záujem. V susednom Hlohovci netušili, že taká škola vôbec existuje.

Vynára sa aj ďalší problém a treba ho riešiť. Pobyt cezpoľného študenta u nás stojí (ubytovanie + strava) do 120 eur mesačne. Ktorá slovenská rodina si to môže dovoliť? Vzniká problém, že rodina sa musí poskladať, aby ich dieťa k nám mohlo ísť študovať a dúfať, že tá investícia sa niekedy vráti. Ako vravel jeden môj kolega, vrátili sme sa vo vývoji o sto rokov späť.

Máme celý program propagácie školy a overujeme si účinnosť jednotlivých aktivít. Fungujú nám dni otvorených dverí, od roku 2012 sme spustili činnosť polygrafického múzea Gutenberg a len pred pár dňami sme otvorili študentskú galériu…

Chcete sa dočítať viac? Objednajte si predplatné časopisu PrintProgress a prečítajte si celý článok.

Súvisiace články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Pozrite si tiež
Zatvoriť
Tlačidlo Späť hore